7

V
Cesko-slovenské vzťahy v architektuře

ŠTEFAN ŠLACHTA

K prvým kontaktem medzi českou a sloven-
skou architektúrou, ktoré ovplyvnili jej moder-
ný vývoj, dochádza koncom minulého storočia
prostredníctvom architekta Dušana Jurkoviča
(1866—1947). Jurkovič, který študoval vo Vied-
ni, po krátkom pósobení v Martine u Blažeja
Bullu odišiel do Vsetína k stavitelovi Michalo-
vi Urbánkovi, kde pósobil desať rokov (1889—
1899). Spolu s ním spoznával úsile českých ar-
chitektův A. Wiehla, J. Koulu, J. Zayera a dal-
ších o vytvorenie tzv. českej renesancie pomo-
cou uplatňovania prvkov ïudovej architektúry.
To ho podnietilo k tomu, aby na umeleckej a
národopisnej výstave vo Vsetíne roku 1892 na-
vrhol „valašskú izbu“. Inšpirovaný jej úspě-
chem o tri roky neskór na Národopisnej výstave
v Prahe, postavil spolu s Urbánkom celú va-
lašskú dědinu. D. Jurkovič sám navrhol oravskú
chalupu, kopaničiarsku izbu a čičmianske gaz-
dovstvo. Jednoduchost, čistota a krása sloven-
skej 1’udovej architektúry sa stali pre architekta
D. Jurkoviča silnými podnetmi v tvorbě nasledu-
júcich rokov. Tvořivé aplikovanie slovenských
a valašských ludových motívov nachádzame aj
na celom súbore turistických stavieb na rad-
hošťských Pustevniach,1 ktoré sa střetli s vel-
kým ohlasom v zahraničí a priniesli Jurkovičovi
pomenovanie „básník dřeva“. Vo svojom ďal-
šom pósobisku v Brně, kde navrhol o. i. pen-
zionát Vesny (1904—1905) a letovisko na Rezku
pri Novom Meste nad Metují2 (1900), zostal až
do vypuknutia I. světověj vojny, keď ho povo-
lali do rakúskej armády. Najdůležitějšími Jur-
kovičovými návrhmi na Moravě sa stali objekty

v luhačovických kúpeloch: Jánov dom (1902),
Chalúpka (1902), Jestřábí (1903), Slovenská bú-
da (1906), ako aj návrh na úpravu celých kúpe-
1’ov (1913—1914), který sa však nerealizoval.
Jurkovič v nich kombinoval ludové a secesné
prvky a vytvořil malebné diela, ktoré sa zapí-
sali do dějin európskej secesnej architektúry.
Na Slovensku je z tohto obdobia Jurkovičovej
tvorby jediná stavba — Spolkový dom v Skali-
ci (1904—1905), kde sa opät prelínajú principy
1’udovej a secesnej architektúry.
Po I. světověj vojně sa Jurkovič vrátil na
Slovensko. Bol jednou z vedúcich osobností slo-
venského kultúrneho a uměleckého diania. Via-
cerými projektmi, napr. projektom konzervácie
a úpravy Kunětickej hory (1923—1928), súťaž-
nými návrhmi na Smetanov pomník v Prahe
(1940), na pomník Boženy Němcovej (1941) a
Památník zániku Lidíc (1945—1946) naďalej
udržiaval úzké vzťahy s českou architektúrou.
Od roku 1929 bol riadnym členom Ceskej aka-
démie vied a umění. Jeho dielo vysoko oceňo-
vali oba naše národy. Za mohylu M. R. Stefá-
nika na Bradle pri Brezovej (1923—1928) bol
poctěný Velkou Katzovou cenou Ceskej akadé-
mie (1933) a roku 1946 bol ako prvý architekt
nového Československa vyhlášený za národného
umelca.
Ako předseda Umeleckej besedy slovenskej,
založenej roku 1921, mal významný podiel na
spolupráci mnohých mladých českých architek-
tův, ktorí po vyhlášení Ceskoslovenskej repub-
liky přišli do Bratislavy — centra kultúrneho
života na Slovensku.